Zomierajúceho pacienta

PALIATÍVNA OŠETROVATEĽSKÁ STAROSTLIVOSŤ O PACIENTA S DÝCHAVICOU, ŠTIKAVKOU A KAŠLOM

Dýchavica (dušnosť) patrí k závažným problémom paliatívnej starostlivosti. Dýchať znamená žiť, preto neprekvapuje, že akékoľvek ohrozenie tejto funkcie vyvoláva závažnú fyzickú a emocionálnu tieseň.

Čo je dýchavica?

Dýchavica je subjektívny pocit, ktorý sa ťažko definuje. Nie je to len izolovaný symptóm patologického dýchania, ale ide o komplexnú súhru fyzických, psychických, emocionálnych a funkčných faktorov.

Pacienti popisujú dýchavicu veľmi obrazne ako napr. "mám hrudník v obruči". Hodnotenie dýchavice je tak isto, ako v prípade hodnotenia bolesti "subjektívne". Môže sa nám napríklad zdať, že pacient dýcha bez problémov, ale on sa napriek tomu sťažuje, že sa mu dýcha veľmi zle. Preto iba človek, ktorý má pocit dýchavice, môže povedať, ako je závažná.

Čo je príčinou dýchavice?

Príčiny dýchavice u pokročilého ochorenia môžu byť veľmi komplexné.

Pri chronickej dýchavici býva častou príčinou obštrukcia dýchacích ciest (napr. nádorom), pleurálny výpotok (zvýšená tvorba tekutiny v pleurálnej dutine – priestor medzi pohrudnicou a popľúcnicou), metastatickým postihnutím pľúc a pod.

Príčinou akútnej dýchavice býva napr. pľúcna embólia, infekcia, úzkosť, ľavostranné zlyhanie srdca.
Dýchavica môže byť spôsobená ďalšími pridruženými ochoreniami alebo liečbou (napr. rádioterapia, chemoterapia).

Pocit dušnosti je však výrazne ovplyvnený pocitmi pacienta a tým, ako chápe jej príčiny. Čím dlhšie tento problém pretrváva, tým je pravdepodobnejšie, že psychické faktory ako strach, depresia, úzkosť ovplyvňujú vnímanie a intenzitu dýchavice.

Dýchavica ovplyvňuje funkčnú schopnosť pacientov. Chorí nie sú schopní, alebo len veľmi ťažko zvládajú chôdzu do schodov. Bývajú vyčerpaní, ťažko zvládajú hygienu, sú vyradení z činností v domácnosti, nemôžu si nakúpiť, či pripraviť jedlo. Pre pacientov s dýchavicou je problémom aj komunikácia, čo vedie k obmedzeniu sociálnych kontaktov až sociálnej izolácii. Pri progresii ochorenia sa ťažká dýchavica prejavuje už aj pri odpočinku.

Ako postupovať pri ošetrovaní pacienta s dýchavicou?

Cieľom starostlivosti o pacienta s dýchavicou je minimalizovať stres, ktorý dýchavica spôsobuje. Pri hodnotení by sme mali byť schopní pochopiť problém z pohľadu pacienta – čo pre neho dýchavica znamená a ako ovplyvňuje jeho každodenný život.

Opioidy, predovšetkým morfín, môžu pomôcť niektorým pacientom najmä v posledných dňoch života znížiť vnímanie dýchavice. Benzodiazepiny zmierňujú dýchavicu svojimi anxiolytickými (anxiolytiká – lieky proti úzkosti) a sedatívnymi (ukľudňujúcimi, utišujúcimi) účinkami.

Liečba kyslíkom sa u pacientov s dýchavicou využíva v špecifických situáciách ako hypoxia (nedostatok kyslíka v organizme) alebo pľúcna hypertenzia z dôvodu chronického ochorenia srdca alebo pľúc. Pacienti s kyslíkovou liečbou musia byť starostlivo monitorovaní. Podávanie kyslíka by malo pokračovať iba vtedy, ak má preukázateľné pozitívne účinky. Jednou z nevýhod kyslíkovej liečby je skutočnosť, že sa pacienti môžu stať psychicky závislými, čo limituje ich sebestačnosť, pokiaľ sa boja byť bez zdroja kyslíka. Aplikácia kyslíka je možná aj v domácom prostredí (obr.1, 2.).Užitočná môže byť aj doplňujúca metóda akou je čerstvý vzduch z otvoreného okna, alebo použitie stolového ventilátora.

Obr.1. Oxygenoterapia – Kyslíková terapia na doma

Obr.2. Pre oxygenoterapiu môžete používať stacionárny kyslíkový koncentrátor určený pre dlhodobú domácu kyslíkovú terapiu. Kyslíkový koncentrátor má tichú prevádzku a minimálne prevádzkové nároky.


Dýchavica môže vyvolať strach, najmä u pokročilého ochorenia. Chorí sa často sťažujú, že sú izolovaní a osamotení vo svojom utrpení. Personál, ktorý ošetruje chorého má vedieť reagovať terapeuticky, t. z. spôsobom, ktorý znižuje úzkosť a tieseň. Terapeutický prístup znamená, že ošetrujúci počúvajú a reagujú na pacientove obavy, pocity strachu a úzkosti, ale zároveň sa dokážu vyrovnať s vlastnými nepríjemnými pocitmi, ktoré v nich utrpenie chorých vyvoláva.

K efektívnym stratégiám zvládania dýchavice patrí správne dýchanie, ktoré môže ovplyvniť stupeň úzkosti u pacienta. Pacienti s dýchavicou majú obvykle tendenciu používať svaly hrudníka a ramien, ich dýchanie je rýchle, plytké a neúčinné. Takéto dýchanie môže byť vyčerpávajúce a môže vyvolávať záchvaty paniky. Správne dýchanie (kontrola dýchania) zahŕňa brušné alebo bránicové dýchanie. Znamená uvoľnenie hrudných a ramenných svalov a zapojenie bránice a dolných rebier.
Bránicové dýchanie

  1. Pohodlne sa uložte s podopretým chrbtom
  2. Vnímajte svoje telo, spustite ramená, uvoľnite brušné svaly. Chvíľu iba tak odpočívajte.
  3. Priložte ruky na brucho (tesne pod hrudný kôš) a vnímajte túto časť tela.
  4. Teraz vnímajte svoj dych. Pomaly a jemne sa nadychujte a všímajte si, ako sa vaše ruky na bruchu zdvíhajú, keď bránica pri nádychu klesá.
  5. Všímajte si, ako vaše ruky klesajú, keď sa pri výdychu bránica opäť uvoľňuje a zdvíha.
  6. Pokračujte niekoľko ďalších minút. Sústreďte sa, nadychujte sa pomaly nosom a vydychujte ústami. Výdych by mal byť trochu dlhší než nádych.

(Zdroj: OʼCONNOR, M., ARANDA, S.: Paliativní péče pro sestry všech oborů. Praha:Grada Publishing; 2005. 324 s. ISBN 80-247-1295-4. s.111).

Je potrebné zdôrazniť, že nie všetci pacienti sa dokážu naučiť bránicové dýchanie. Napríklad pre pacientov, ktorí sú už veľmi slabí môže byť upokojujúce, keď im pri dýchavici niekoľko minút jemne jednou rukou masírujeme zhora nadol chrbát a pri tom im druhú ruku položíme na rameno.

Pacientom s dýchavicou pomáhame zaujať najvhodnejšiu polohu. Vhodná je zvýšená poloha (Fowlerova - chrbát pacienta podložíme na lôžku, výhodné sú v tomto prípade polohovacie lôžka). Niekedy chorý dáva prednosť kreslu, je to z dôvodu, že sa mu lepšie dýcha, nakoľko sa do dýchania zapoja aj pomocné svaly.

U pacientov s dýchavicou môže byť použitá aj tzv. "technika riadených predstáv":

  • požiadame pacienta aby sa uvoľnil a povieme mu, aby si predstavil, ako sa mu vzduch šíri po celom tele od hlavy až ku končekom prstov.
  • pomôžeme pacientovi predstaviť si, že je na peknom, pokojnom mieste.

Vedieme pacienta k tomu aby znížil alebo obmedzil svoje aktivity, prípadne si ich starostlivo plánoval. Samozrejme v tomto prípade ide o pacientov, ktorí sú ešte schopní aspoň minimálnej pohybovej aktivity.